Mona

Taká kratšia jednorázovka. Akosi sa mi nechce spať tak som sa rozhodla, že niečo napíšem. Snáď sa bude páčiť:)

"Neznášam sa!" vykríkla mladá žena a hodila malú, modrú knihu do ohňa, kde okamžite vzbĺkla. Žena zaborila prsty do koberca, pred kozubom na ktorom sedela a opäť sa rozplakala. Dolu tvárou jej stekali obrovské slzy, vďaka ktorým si skoro nevšimla malý pokrčený papier, ktorý vypadol z jej bývalého denníka. Utrela si slzy a vyrovnala papier. Naskytol sa jej pohľad na jej úhľadné písmo. Jej písmo. Prišlo jej také cudzie. Začítala sa do papiera a opäť sa rovzlykala.

22.10

To sa tu všetci zbláznili?! To je tu jediná normálna na Rokforte? Ginny to po dlhých piatich rokoch s Harrym vzdala a dala sa dokopy so slizolinským študentom Malfoyom. Malfoyom! Presne tým. S chlapcom, ktorý s obľubou skúšal nové zaklínadlá na prvákoch a nikdy si neodpustil nazvať ma tým škaredým slovom. Vraj je sním šťastná. Pche, to určite. Jediný dôvod prečo to robí je ten aby Harry žiarlil.

2.11

Opustila ma šťastena? Ron sa dal dokopy s Lunou. Preplakala som už takmer tri dni. Jediná osoba s ktorou som sa rozprávala je Ginny ale tá mi už začína pekne liezť na nervy pretože je priveľmi zaslepená tým blonďavým idiotom.

12.12

Mám chuť použiť neodpustiteľnú kliatbu na Lunu. Stálo by jej to za Azkaban? Asi nie ale už sa viac nedokážem pozerať na ich šťastie. Všetci ma opúšťajú. Trio sa rozpadlo.

5.3

Je to tu. Veľký boj o čarodejnícky svet nastal. Kto vyhrá? Môžeme vlastne rozdeliť ľudí na dobrých a zlých? Nie, nie to nejde. Všetci tu bojujú len zato aby si zachránili zadok. Je jedno kým si. Všetci zmizli. Nikto ma nepočúva.

"Ááá." Hermiona vykríkla a hodila aj ten zbytok papiera do koša. Ľahla si na koberec, kde si zaborila tvár a naďalej  ronila jednu slzu za druhou. Ako mohla byť taká hlúpa? Možno kebyže sa viac venuje priateľom a nie tým hlúpym knižkám nič z toho by sa nestalo. Možno ak by sa s nimi viac rozprávala a tešila sa spolu s nimi z ich úspechov, nezdalo by sa jej že ju opúšťajú. Oni ju nikdy neopustili, to ona opustila ich. Možno ak by sa nedala na truc dokopy s Blaisom nikdy by sa tu neocitla a nenosila by pod srdcom jeho dieťa. Dieťa ktoré neznášala. Možno. Je tu jedno veľké možno no to je už teraz jedno. Všetci sú mŕtvy. Všetci na ktorých jej záležalo sú mŕtvy pretože si zvolila zlú stranu. Zrazu jej zápästie zasiahla pálčivá bolesť. Žena sa s výkrikom chytila za ľavé zápästie a zahľadela sa na znak temného znamenia. Utrela si slzy a premiestnila sa.

O pár minút Hermiona Grangerová, jedna zo slávneho tria kráčala dlhou miestnosťou, ktorá sa postupne zapĺňala postavami v čierných plášťoch.

"Hermiona." ozval sa spoza nej slizký hlas jej manžela, Blaisa. Chladnými perami jej dala pusu na čelo a Hermiona potlačila nutkanie zvracať. "Počul som, že Pán temna má pre teba úlohu."

"Pre mňa?" spýtala sa prekvapená Hermiona a otočila k nemu hlavu. Blaise len prikývol a posunul jej stoličku pri dlhom stole v strede miestnosti. Všetci sa pomaly usadili. Voldemort sa postavil a utíšil vravu lenivým pohybom rukou v ktorej držal prútik.

"Všetci zrejme tušíte prečo som zvolal toto naliehavé stretnutie. Aj keď som zabil mladého Harryho Pottera, ešte stále tu máme pár rebelov, ktorí sa búria proti mojej vláde. Úloha je jednoduchá. Nájsť ich a zabiť. Každému niekoho pridelím. Začneme napríklad pani Blaisovou."

Hermiona zdvihla hlavu a zadívala sa do odporných, červených očí z ktorých jej naskakovala husia koža. Ťažko prehltla a čakala meno, ktoré vysloví. Kdesi v hĺbke tušila, že to príde no keď sa miestnosťou rozľahlo meno Hermione to vyrazilo dych. Všetko sčernelo, vrava utíchla a Hermiona mala opäť pocit, že sa pozvracia. Zavrela oči a snažila sa pravidelne dýchať no nedarilo sa jej to. Spoza stisnutého viečka jej vyšla slza.

Musela zabiť svoju najlepšiu priateľku.

Kráčala tmavou, zasneženou ulicou a plakala. Blížila sa k domu kam smerovala. V rukách zvierala prútik a snažila s odolať pokušeniu rozbehnúť sa domov, kde sa mohla opäť nerušene vyplakať. Čím bola bližšie tým mala pocit akoby boli jej nohy z olova. Musela to spraviť. Ak by si nesplnila úlohu tak by Ginny umrela bolestivou a dlhou smrťou. To nemohla dovoliť. Preto sa rozhodla to ukončiť takto. V tichosti v noci, keď pokojne spala. Hermiona zastala pred známym domom. Vošla do vnútra a zamierila k posledným dverám na priestrannej chodbe. Boli pootvorené. Pomaly ich potisla. Bola tam. Ryšavá mladá žena ležala na posteli  a pokojne spala. Hermiona si ku nej sadla. Pozorovala ju zatiaľ čo ronila slzy. Hlavou jej prebehli všetky spomienky, ktoré na ňu mala. Dobré či zlé. Potiahla nosom a dala jej jemnú pusu na čelo.

"Prepáč mi to Ginny. Musím to spraviť." jej šepot sa strašidelne rozľahol izbou. Stisla prútik,zavrela oči.

"Aveda Kedavra." šepla. Izbu naplnilo zelené svetlo. Mladá žena sa postavila a pomaly prešla k oknu, cez ktoré sa zahľadela do záhrady. Bola tmavá noc. Čiernejšia než čokoľvek iné. Bola čierna ako jej duša. Hermiona spadla do priepasti z ktorej jediným únikom bude peklo. Tam patrí a môže si zato sama. Spravila milión chýb, chýb ktoré teraz ľutovala každú sekundu no nieje tu nič čím by to dokázala napraviť. Zabila svojich priateľov. Zabila samú seba.

A toto je koniec Hermioninho príbehu. Vytratila sa do tmy z domu, kde nechala mŕtvu priateľku. Posledný krát sa otočila na dom. Na hlavu si dala čiernu kapucnu, ktorá jej spadla takmer až na nos. Pomaly sa vybrala ulicou a ďalej sa neotáčala. Už nikdy.